Deň, kedy sa Francúzsko rozdelilo kvôli šatke – 1. časť

V roku 1989,  v obci Creil, department Oise, riaditeľ strednej školy vylúčil tri dievčatá, ktoré si odmietli sňať svoju šatku. V priebehu niekoľkých týždňov táto udalosť podnietila obrovský rozruch v médiách a rozkol v politických radoch.

V telefóne je jej hlas jasný, pokojný, takmer radostný. Ale nie, nechce o tom hovoriť. Už nikdy sa nechce znova ponoriť do chladných jesenných rán, do roku 1989, kedy bežala čo jej nohy stačili pod bezfarebným nebom, aby unikla pred húfom televíznych kamier, ktoré ju prenasledovali. Už nikdy viac nechce otvoriť noviny a nájsť, ako 2. novembra 1989 v týždenníku Paris Match, celostránkovú fotku svojej rodiny s týmto sprievodným textom: „Táto rodina stelesňuje moslimský fundamentalizmus, ktorý naháňa strach. “

Bolo to pred dvadsiatimi ôsmymi rokmi. Fatima Achahboun mala 14 rokov. Je 18. septembra 1989, keď sa Ernest Chénière, riaditeľ strednej školy Gabriel-Haveza v malom zabudnutom mestečku Creil, rozhodne z rešpektu k sekularizmu vylúčiť zo školy adolescentku marockého pôvodu, jej sestru Leïlu a ich kamarátku Samiru Saïdaniovú, obe vo veku 13 rokov, kvôli tomu, že si odmietli zložiť šatku, ktorú nosia už niekoľko mesiacov.

To je iba prvá epizóda vznikajúcej aféry „šatka“, dlhý spor, ktorý rozdeľuje krajinu a roztriešťuje ľavicu. Udalosť, ktorá vyvoláva konfrontáciu vnútri Socialistickej strany, kde sa bijú dve chápania zákona z roku 1905 o separácii cirkvi od štátu.

Tieto dva postoje sa zmenili, ale dodnes zostávajú oddelené silnou demarkačnou líniou. Rozdelili napríklad dvoch primárkových ľavicových kandidátov, Manuela Vallsa, ktorý obhajuje striktnejší „znovu potvrdený“ sekularizmus a Benoît Hamona, ktorý si myslí, v súlade so zákonom z roku 1905, že sekularizmus ukladá štátu povinnosť neutrality, nie boja.

Viac ako 500 článkov v národnej tlači

Až do októbra 1989 vylúčenie troch dievčat nikoho nezaujíma, až na novinárku z Courrier picard (regionálny denník), ktorá bola vyslaná na školu Gabriel-Haveza. V jej článku riaditeľ vraví: „Počas Ramadánu napríklad odmietajú dotknúť sa jedla a robili hysterické scény na školskom dvore, keď zomrel Chomenjí (iránsky šiítsky náboženský vodca, mardža, ajatolláh a politik).“

Príbeh, ktorý bol publikovaný 3. októbra, hneď na druhý deň prebral celoštátny denník  Libération. Zabudnutá štvrť Creila je za chvíľu zaplavená médiami. Školské zariadenie, stlačené medzi dvoma blokmi obrovských panelákov, navštevuje 876 žiakov s 25-timi rôznymi národnosťami, vo väčšine moslimského vierovyznania  – tlač ich vyčísľuje na „500 moslimov“ a „18 izraelitov “. „Zloženie, ktoré nesie riziko vzniku nepokojov,“ komentuje Paris Match.

Televízia sa o vec vášnivo zaujíma. Jeden záber je však obzvlášť šokujúci. Sestry Achahbounové sedia na pohovke v obývačke. Za nimi je čierna tabuľa, na ktorej sú verše z Koránu, napísané kriedou. Ich otec s dlhou bradou a neistou francúzštinou vysvetľuje, že verše svoje dcéry učí už od troch rokov. Cituje kapitolu z Koránu, ktorá prikazuje nosenie šatky, ale tvrdí, že rozhodnutie nosiť šatku bolo plne v rukách jeho dcér.

Otec Samiri Saïdani je tiež podozrivý z toho, že svoju dcéru núti zahaľovať si časť hlavy. Kolujú reči, že obracia chlapcov zo štvrte na vieru. Nepopiera to – je imám a neskrýva, že chce mládež umravňovať, ale popiera akýkoľvek zásah v Samirinom rozhodnutí.

Jedna z vyučujúcich mladej dievčiny dnes vysvetľuje: Samira má francúzsku matku a tuniského moslimského otca. Dlho žil, povedzme to tak, nemoslimsky. Keď ho opustila žena s dvoma deťmi, znovu sa obrátil na vieru a stal sa imámom na Lyonskom predmestí, neskôr v Creili. Je dcéra je na jeho strane. V puberte sa začala zahaľovať. Niekedy je potrebné pozrieť sa na vec zblízka, aby sme tomu porozumeli.

Lionel Jospin otvára diskusiu v Socialistickej strane

Zatiaľ čo aféra nadobúda celonárodné rozmery, Lionel Jospin – minister školstva verejne zakročil 8.októbra, aby pripomenul, že žiaci majú povinnosť rešpektovať sekularizmus tým, že nebudú ostentatívne ukazovať znaky svojej náboženskej príslušnosti. Ale dodáva, že škola má žiakov prijímať a nie vylučovať ich. Neuvedomuje si, že jeho vyhlásenie iba prilieva olej do ohňa.

Ernest Chénière ho obviňuje, že si osvojil „otvorene nezodpovedné správanie a že podporuje „lokálne, celonárodné a celosvetové víťazstvo  moslimov v Creil. Pravica ako aj ľavica kritizuje laxný prístup vlády.

Ak sú všetci proti noseniu šatky, názory socialistov ohľadom riešenia sa rôznia a poslanci sa trápia nad spoločnou definíciou sekularizmu. Socialistický primátor mestečka Creil, Jean Anciant, sa spytuje: poddal sa Jospin fundamentalizmu? Jean-Piere Chevènement, ministerka obrany a Jean Poperen, minister poverený vzťahmi s Parlamentom, taktiež zvyšujú tón, keď Danielle Mitterrandová podporuje mladé dievčatá a zasieva tak pochybnosti ohľadom toho, čo si myslí François Mitterrand, ktorý zostáva ticho.

Už je toho dosť. Asi päťdesiatka socialistických poslancov adresuje protestný list Lionelovi Jospinovi. V stredu 25. októbra, keď sa minister školstva stretáva tvárou v tvár iniciátorovi listu, poslancovi departmentu Tarn-et-Garonne, Jean-Paulovi Nunzimu, vybuchol od hnevu, keďže títo nactiutŕhači pochádzajú z jeho vlastných radov: „Opovážiš sa povedať, že verejná škola musí vylúčiť dievčatá z Creil?“

„Veď to bol slušne formulovaný a zdvorilý list,“ hovorí Jean-Paul Nunzi. „Odkázal som mu, že má byť opatrný, a aby to nebral na ľahkú váhu, o to viac v situácii, keď nás  Danielle Mitterrandová dostala do úzkych. Ale Jospin si myslel, že mladí prídu k rozumu. Bol naplno presvedčení, že záležitosť bude mať pozitívny vývin.“


Zdroj: lemonde.fr

Foto: ilustračné foto. Zdroj: flickr.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *