Kde sú Európania?

Inštitút Jacqua Delorsa oplakáva nedostatočný pocit príslušnosti k Európskej únii, ktorý považuje za koreň skrytej nespokojnosti, ktorý sa v Európe uhniezdil. 

Aké by to bolo jednoduché, keby sme boli vyhnaní z našich vlastí! Stačí, aby sa Francúz, Nemec či Portugalec ocitli v Číne alebo v Amerike, aby si uvedomili ako veľmi európski sú. Nanešťastie, Európania žijú väčšinou…v Európe. A tak Vergíliovi pastieri nevedia o svojom šťastí, ani o svojej európskej identite. Mohli by sme viesť prázdne reči o chybách ohľadom eura, o Schengene či o údajnom demokratickom deficite týkajúcom sa Európskych spoločenstiev, pravý problém však tkvie v nedostatočnom pocite príslušnosti.

Tak to konštatuje Inštitút Jacqua Delorsa. Jeho riaditeľ Pascal Lamy ľutuje, že sen zakladateľov sa nesplnil. „Priveľmi verili v alchýmiu, ktorá mala premeniť olovo ekonomickej integrácie, ktorej záujmy boli jasne pochopené, na zlato politickej únie, únie európskeho ľudu,“  konštatuje prívrženec Jacqua Delorsa.

Lamy preberá apokryfnú formulku mylne pripisovanú Jeanovi Monnetovi: „Ak by sme mali začať odznova, začal by som  kultúrou.“ Otec Európy, ktorý odštartoval európske dobrodružstvo, keď v roku 1950 navrhol spoločenstvo uhlia a ocele, bol príliš pragmatický na to, aby sa zaoberal aj nadčasovými cieľmi. Podľa Lamyho v politickej konštrukcii Európy chýba základná ingrediencia: pomyselná symbolická, kultúrna  dimenzia, ktorá stmeľuje pocit príslušnosti. Je zbytočné usporadúvať európske voľby a vybrať z hojného počtu prezidenta Európskej komisie, ak sa s tým nikto nestotožňuje.

Dve neefektívne voľby

Európa beznádejne hľadá Európanov, to je poverenie, ktoré zveril Inštitút Jacqua Delorsa profesorovi humanitných vied Géradovi Bouchardovi (autor kinhy Európa hľadá Európanov: cesta identity a mýtu, 2016). Gérard Bouchard na univerzite v Chicoutimi pripomína, že každá spoločnosť potrebuje svoje mýty a kolektívne reprezentácie, ktoré sú nositeľmi sposvätnených hodnôt a presvedčení.

Po roku 1945, bola Európa znovu postavená na odmietaní vojny, ceste k modernite, nedôvere voči iným národom a vzpieraní sa voči trojitej hrozbe: rozpínavosti ZSSR, strachu z Nemecka a amerického imperializmu.

Rozhodnutia vtedajších povojnových elít sú dnes neefektívne ba až kontraproduktívne. „Fakt, že budujeme niečo na vojnových ohavnostiach a iných zločinoch spáchaných európskymi krajinami (kolonializmus, otrokárstvo, totalitarizmus, fašizmus, genocídy…) nás naplnil pocitom viny a hanby, ktorý nás dnes trocha ochromuje,“ prednáša svoju analýzu Gérad Bouchard. „Ten dusí pocit hrdosti, dôvery a entuziazmu, ktorý budúcnosť Európskej únie beznádejne potrebuje.“

Nedôvera voči národom a demokratickému procesu viedla k tomu, že Európa bola nastolená zhora. Nastala zhoda, že elity, konajúce proti zjavnému spiatočníctvu a málo spoľahlivej povahe robotníckej triedy, museli nadviazať na európsku humanistickú tradíciu a jej noblesné ciele, ktoré sa zdali byť vzdialené obyčajným ľudom. Takto vznikol problém legitimity, ktorý pretrváva dodnes, pokračuje Bouchard.

A nakoniec priorita ekonomických otázok viedla k „dobráckemu despotizmu“, ako ho nazval Jacques Delors, založený na moci odborníkov. Triešti sa však na ekonomickom poklese a kríze eura, zatiaľ čo modernizmus už nemá silu ako v minulosti. Nakoniec trojitá povojnová hrozba (Rusko, USA, Nemecko), bezpochyby neprávom v čase „trumpoputinizmu“,  už nie je vnímaná tak pálčivo.

Aby sa z tohto Európania vymanili, na konci 20. storočia sa pokúsili o druhú renesanciu, ako to nazýva Bouchard, aby tak unikli zahanbujúcej spomienke a sústredili sa na lepšiu budúcnosť: jednota v rozmanitosti – to je motto EÚ -, zelená Európa, sociálne trhové hospodárstvo alebo ochrana pred globalizáciou.

Zodpovednosť elít

Beda, znova neúspech. Najprv v ekonomike, pretože ľudia si myslia, že EÚ je súčasťou problému: Je kritizovaná za to, že je podriadená neoliberalizmu, EÚ nebola dosť presvedčivá, aby sa postavila ako ochrankyňa proti neoliberalizmu a hlásala sociálne evanjelium. Ale výčitky sa taktiež týkajú hodnôt. Európa chcela do medzinárodných vzťahov vniesť soft power, ktorá sa líši od moci, ktorá je vlastná USA.

Tu je kameň úrazu: európska Venuša posadnutá láskou a mierom, je zbavená vojenskej sily a dôveryhodnosti. Predovšetkým nestelesňuje žiadne hrdinské činy: chladný, racionálny ideál občianskeho rázu, bez mýtov a identít prestúpených emóciou, mohol len ťažko  zarezonovať masami, keďže emócia je podstatou mýtu a kolektívnej mobilizácie. Musíme priznať, že neexistuje žiadna jasná identifikácia „európskeho kolektívneho občana“.

V skratke, celá úloha musí byť podrobená oprave, aby Európa mohla znova objaviť svoje mýty bez toho, že by sa stavala proti ľudu. Zodpovednosť prislúcha elitám. Sú to ony a nie ľud, kto vytvoril národy a nacionalizmy, pripomína Bouchard, používajúc pri tom vplyvné kanály ako je škola, armáda, médiá, náboženstvo. Je na nej, aby znovu vytvorila Európu. Celkom rozsiahly plán: ako tomu býva v Európe často, excelujeme v diagnostike, ale menej v riešeniach.


Zdroj: lemonde.fr

Foto: ilustračné foto. Zdroj: flickr.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *